Popri dvoch rozsiahlejších textoch, pripomínajúcich viac portrétovú novelu, než memoárovú epiku, zostavil súbory príležitostnej publicistiky, prevažne fejtónov, besedníc a miniesejí. Krátke texty sa vyznačujú svojou aktuálnosťou, zároveň kultúrnosťou výrazu, obratnosťou štýlu a zvláštnou ingredienciou, ktorú textom dávajú umelci z oblasti vizuálno-výtvarných techník (maliari, fotografi, filmári a i.). Ide o vizualizáciu, pohľadovosť, žiada sa použiť slovo vizualita, ktoré dosiaľ nie je nijako definované (aspoň nie v nami myslenej konotácii). Dielo je rámcované poetickými útvarmi, lyrizovanou esejou na hranici básne v próze (na úvod) a lyricko-reflexívnou skladbou so silnými filozoficko-etickými apelmi.

Touto publikáciou potvrdzuje Bartoš ak nie rovno univerzalitu, tak bezpochyby niekoľkorozmernosť svojich umeleckých záberov a snáh. Vovedne od počiatku po dnešok úspešných.